Ako som sa stal rádioamatérom

 V 4. triede ZŠ (1955) som často trávil poobedia u starého otca na povale a so záujmom som sa hrabal  v starých drevených škatuliach. 

       V jednej veľkej boli poukladané staré ročníky časopisu Slovák (tak nejako sa volal) a hneď v prvom ročníku som našiel článok „Ako si spravíme kryštálku“ s mechanickými i elektrickými výkresmi. Tak som si číslo zobral a ukázal ho starému otcovi, že mám záujem o kryštálku. Ten skoro odpadol a za chvíľu mi vysvetlil, že taký časopis je dnes nebezpečné vlastniť. Nakoniec sme spravili kompromis, časopis sme rozobrali a vystrihli sme len zaujímavé časti bez názvu časopisu. Ešte v ten večer starý otec priniesol z inej škatule staré nemecké slúchadlá, samozrejme s hakenkreisom, boli prefektne zabalené a na konci šnúry mali banánky. Uložili sme ich do papierovej krabice do špajzy. Na druhý deň sme v Elektroobchode kúpili detektor s germániovým kryštálom a od suseda, pána Lipu, sme priniesli rozobraný transformátor, ktorý bol navinutý smaltovaným drôtom priemer 1,0 mm. To bol ideálny drôt na cievku do kryštálky a na anténu. V elektroobchode sme kúpili ešte zdierky, banánky, zvonkový drôt a nejaké maličkosti. Všetko putovalo do krabice. V sobotu po obede vyrobil starý otec drevenú kostru na kryštálku a navinuli sme  cievku na vstupný obvod. Otočný kondenzátor 2x500 pF kúpil starých otec v opravovni rádioprijímačov aj s ladiacim gombíkom. Mal skraty, ale to sme opravili. V nedeľu navŕtal potrebné dierky do kostry, namontovali sme zdierky, cievku, v pondelok nám to sused zaletoval a kryštálka bol hotová. Na 3 metrovú anténu, ktorú požívali na rozhlasový prijímač v kuchyni nebolo nič počuť. Znovu sme prečítali starý časopis a pochopili sme, že treba čo najvyššie natiahnuť aspoň 20 metrovú anténu. Starý otec vyrobil na anténu izolátory z bakelitu a večer sme natiahli medzi komín a vysokú morušu asi 20 metrovú anténu so zvodom do kuchyne. Vyrobili sme aj potrebné uzemnenie a pripravili sme kryštálku na príjem. A opäť nič. Zase sme si prečítali návod a tam stálo, že kryštálku treba používať až po zotmení. To sme museli počkať až do soboty, aby som mohol u starého otca prespať a večer to vyskúšať. Konečne sme počuli Viedeň 1, Viedeň 2 a slabšie Bratislavu. Ťažko povedať kto bol šťastnejší, starý otec alebo ja. V nedeľu ráno mi miesto rozprávky rozprával ako cez prvú svetovú vojnu bojoval v c.k armáde ako telegrafista. Vtedy totiž armáda nemala telefóny, ale používali sa len linkové telegrafy, aké boli ešte do 1960 na železnici. No, a potom som dostal prvé lekcie telegrafie.

       Keď som bol v 7. triede ZŠ, tak sme s Milanom ex-OM1MF skladali dve spätnoväzobné dvojlampovky. Milan mal Sonoretu s dvomi RV12P2000 a ja Duodyn s elektrónkami EF22 a EBL21. Skoro všetok potrebný materiál sme mali, len ja som si musel v Bratislave kúpiť cievkovú súpravu na stredné vlny a pištoľovú spájkovačku. Po týždni sme dokončili Sonoretu a na 5 metrovú anténu sme pekne počuli  Viedne, Bratislavu, Brno aj Prahu. Mne sa podarilo dokončiť Duodyn o týždeň a obaja sme boli spokojní. Mal som v detskej izbe fungujúci prijímač a mohol som počúvať Autofahrer unter Wegs a športové prenosy.

       V ôsmej triede som si kupoval časopisy Vedu a techniku mládeži a Amatérske rádio. V deviatej triede,  v prvej triede gymnázia, som sa stal členom rádioklubu Malacky OK3KMY, ktorého šéfom bol sused Joko Straka OK3UL. Prvé čo ma trápilo bol prijímač. Napadlo ma, že si preladím môj Duodyn na 80 metrové pásmo. Vyspájkoval som SV cievkovú súpravu a podľa nejakého návodu som si navinul cievku a ono to opäť fungovalo. Rozsah ladenia som nastavil tak, že som v jednom rozsahu mohol počúvať aj telegrafiu aj AM-ku. Tak som doma začal počúvať na amatérskych pásmach. Najskôr som počúval fónické spojenia a túžil som sa naučiť telegrafiu. Náhodou začínal v klube RO kurz a najťažšie bolo naučiť sa telegrafiu. Memali sme magnetofóny a nedajbože počítače, tak sme používali bzučiaky a  medzi sebou sme si hrali relácie. Ja som sa telegrafiu učil hlavne na mojom Duodyne, počúval som pomalé CW spojenia. Kurz začalo asi 10 operátorov a skončili sme dvaja, ja a profesionálny vojak OK3CFB, ktorý už telegrafiu vedel.  Okrem toho mi kolega z klubu pomohol doma natiahnuť 40 m LW anténu a  mohol som počúvať na 80-ke celú Európu. Moje poslucháčske číslo bolo 0K3 – 11701.

       V desiatej triede som dostal vysvedčenie Rádiového operátora a mohol som z klubu pod dozorom vysielať na 80 m pásme. Prvé spojenie som robil pod dozorom Lidy Strakovej OK3UR s Miškom Krivosudským, OK3CAN. Vonku nebolo veľké teplo, ale po spojení som sa musel ísť osprchovať. Ako RO sme vtedy mohli vysielať pod dozorom na 160 a 80 m pásme s výkonom 10 W. Keďže som už ako-tak ovládal telegrafiu, vyrobil som si do Duodynu cievku aj pre pásmo 20 m. Než som dostal vysvedčenie PO mal som ako poslucháč potvrdených vyše 200 zemí DXCC. Po matúre som išiel na EF SVŠT a v druhom ročníku som začal chodiť do klubu OM3KFF.  Spravil som skúšky na PO, kde som vďaka poslucháčeniu nemal žiadne problémy z prevádzky ani z techniky. Teraz som mohol z klubu vysielať samostatne s výkonom 150 W na všetkých KV pásmach. Podstatné bolo dobre sa pripraviť so všetkých predmetov a veľa počúvať CW prevádzku na pásmach.

       Na OK3KFF bol  vtedy len prijímač Lambda 5 s roztiahnutými pásmami a vysielač/VFO 8/2 W na pásma 160 a 80 m, konštrukcie Jozefa Tímu OK3LA s diferenciálnym kľúčovaním. Zo starého panelu po Julovi OK3OM sme s partiou dokončili vysielač s násobičmi 2 x 6L50 a koncový stupeň s 2 x LV8. Bol tam aj PA zdroj na 2 kV a 400 V pre G2. Vysielač mal asi 300 W a pracoval na 80, 40, 20, 15 metroch. Na pásme 10 m pracoval PA ako násobič. Antény boli ešte po Julovi 80 m LW a dipól na 20 m. Vysielali sme na 80 m LW a počúvali na 20 m dipól. Keďže boli antény tesne vedľa seba, tak sme počúvali dobre na všetkých pásmach. Problémy sme mali s diferenciálnym kľúčovaním, ale to sme s pomocou OK3LA vyriešili.

       Doma som mal prijímač EL10 s konvertorom na 160 a 80 metrov. Asi v roku 1965 som ho vymenil za  EZ6 a používal som ho so starým konvertorom (tuším s kryštalom 2,8 MHz). V roku 1966 som bol už švrták na EF a požiadal som o povolenie na vysielanie. Koncom júla som dostal oznam, že povolenie dostanem, keď zaplatím 100 Kčs. To som zaplatil a naviac som požiadal aj o dvojpísmenovú  značku, 1.8.1966 som zázrakom dostal značku OK3LU a tento sufix mi zostal po celý život.

Moje prvé povolenie

       V roku  1967 som promoval a nastúpil pracovať do Tesly Bratislava. Umiestenku som mal do Tesly Orava, mal som možnosť ísť do televízie Bratislava ale vybral som si Teslu Bratislava. V roku 1968 som nastúpil na vojenskú prezenčnú službu a v roku 1969 som sa oženil. Vysielať som začal až v roku 1972, keď som sa nasťahoval do nového bytu a používal som home made 40 W vysielač zo stavebnice OK2ABU Z-Compact CW/SSB na 14 MHz s vlastnoručne vyrobeným kryštáľovým filtrom 5,908 MHz z kryštalov rádiostanice Tesla Fremos.

                   OK3LU 1972 – RX BC779, TX home made Z-Compat na 14 MHz, EL504, 40 W,                             SSB filter 5,908 MHz 

Moje prvé profi zariadenie v roku 1974, FT-200 a home made zdroj + externé VFO

Výsledná zostava z roku 1975, zľava: transvertor 144/28 MHz 10W, ext. VFO, FT200, zdroj + repro

Záver

       Moja prvá kryštálka upadla rýchlo do zabudnutia, ale nová anténa podstatne vylepšila starému otcovi príjem Slobodnej Európy. Duodyn sa dožil predzosilňovača, výmenných cievok a tiež padol do zabudnutia.  Nakoniec v tých časoch slušné amatérske vysielacie CW/AM zariadenie pozostávalo zo spätnoväzobnej trojlampovky 1V1 a vysielača na pásma 160 a 80 m s elektrónkami EF80 – EL83 – 6L50. Ja som mal po japonskom transceivri FT200 transceivre IC740, TS850, FT1000, IC765, IC7600, IC7300, ale to priniesol rozvoj svetovej elektroniky.

Ponaučenie: V rokoch 1931 – 1938 sa na skúškach robilo CW spojenie, čo vyžadovalo prax žiadateľa, ktorá sa dala získať len počúvaním na pásmach. Po roku 1956 na kurzoch RO, PO a neskôr aj OL sa poslucháčska činnosť odporúčala ako príprava na skúšky a väčšina žiadateľov na pásmach pred skúškami počúvala. No, keď skúšky po roku 1989 robil Telekomunikačný úrad, prestala sa vyžadovať znalosť telegrafie, počet žiadateľov mimo klubov podstatne stúpol a tí počúvali maximálne na 2 m prevádzači. Žiadatelia, ktorí sa pripravovali na klube, alebo ich učili rádioamatéri s povolením, mali podstatne menej ťažkostí pri skúške z prevádzky, lebo počúvali na pásmach. Tí čo si pred skúškami prečítali len Pečkovu šedú knižku mali ťažkosti a máloktorí na KV vôbec niekedy vysielali. Iste by sme mali dnes pri výučbe mladých rádioamatérov pokračovať s počúvaním hlavne CW spojení na amatérskych KV pásmach.